od Tisa po Gottwalda

Autor: stefan mozi | 8.3.2013 o 22:55 | (upravené 9.3.2013 o 9:22) Karma článku: 6,71 | Prečítané:  1015x

Koncom 30. rokov minulého storočia sa väčšina Bratislavčanov cítila v svojom meste dobre a pohodlne. V meste žili spoločne bez národnostných rozbrojov Slováci, Česi, Maďari, Nemci, Židia, Rómovia, Bulhari, Rusi, Chorváti. Československo bolo svetom uznávanou krajinou, s progresívnym demokratickým zriadením. Bratislava bola prosperujúcim mestom v modernom stredoeurópskom štáte. Okrem vlastných kultúrnych a hudobných tradícii bol cítiť vplyv Prahy a blízkych miest Viedne a Budapešti, čo pôsobilo veľmi pozitívne na hudobný život Bratislavy.

Bratislava sa rýchlo rozrastala, pribúdalo obyvateľstvo, obchodníci, podnikatelia každej národnosti. Intelektuáli, remeselníci, či lekári, aj robotníci mali „ svoje“ podniky, ktoré s obľubou navštevovali. No napriek rýchlemu rozmachu a rastu si Bratislava uchovávala svoju špecifičnosť a svojskú rodinnú pohodu. Spomínam si na rozprávanie môjho starého otca Karola Móžiho, ako hovoril o svojich nočných príchodoch domov po skončení hudobnej produkcie v kaviarni Alžbetka, kde hrával dlhé roky so svojou kapelou. Po dofajčení svojho cigára stačilo osloviť drožkára stojaceho pred kaviarňou so slovami „Ismer engem?“ - „Poznáte ma?“ „Persze Mozsi úr“ - „Samozrejme pán Móži“ „Akor haza kérem“ - „Tak domov prosim“ a drožkár starého otca zaviezol bez ďalších otázok do Petržalky na Dostihovú ulicu, kde vlastnili moji starí rodičia pekný rodinný dom s veľkou záhradou. To svedči tiež o príjemnej mestskej atmosfére vtedajšej Bratislavy. Politické zmeny v Nemecku, nástup Nacizmu a jeho nebezpečenstvo, nebolo v predvojnovej Bratislave cítiť. Španielsko bolo síce ďaleko, ale meniace sa Nemecko vnímali Bratislavčania s obavou. Po rozpade Československa a vzniku samostatného Slovenského štátu v marci 1939 sa politická atmosféra v Bratislave začala meniť. Mnoho bratislavčanov, intelektuálov, umelcov a rodín židovského pôvodu, ktorí zotrvávali v Bratislave v domnienke, že situácia nebude taká neznesiteľná a v Bratislave sa bude i naďalej dať žiť, pracovať, užívať si život a jeho duchovné hodnoty bez ohrozenia, rýchlo pochopili, že tomu tak nie je. Opustili Bratislavu, pokiaľ to bolo ešte možné. Podaktorých umelcov a kaviarenských hudobníkov vykázali zo Slovenska, či už bol dôvodom ich pôvod, alebo politické smerovanie, ale k vykázaniu stačil aj hudobný program – repertoár, ak nevyhovoval v danom čase vtedajšej politickej atmosfére Slovenského štátu. Hudobný a kulúrny život Bratislavy, ako aj populárna hudba a pôvodná tvorba naberali jasný, ideologicky nezávadný smer, ktorý musel vyhovovať nacistickému duchu vládnucemu na Slovensku. Bolo ťažké progresívne tvoriť a interpretovať populárnu hudbu. Ale i napriek ťažkostiam vznikali nové piesne, šlágre, kompozície, operety, ktoré spopulárneli v tomto období. Hudobné súbory, ich členovia, kapelníci a primáši, ktorí ich viedli, patrili medzi obľúbených umelcov svojho času. Boli v kruhu intelektuálov, básnikov, maliarov a inteligencie, súčasťou mienkutvornej kultúrnej spoločnosti. Dopomohlo k tomu ich progresívne sociálne myslenie, kultúrny rozhľad, ktorý bol akceptovaný väčšou časťou Slovenskej spoločnosti. Patrili ku prominentom kultúrneho života svojej doby. Súbory známych kapelníkov, ako Alexander Vizvári, Béla Farkas, Ľudovit Bitto. Ladislav Csikos a Jožko Pihik účinkovali v období medzi 1. a 2. svetovou vojnou okrem zahraničia často v Prahe, v Bratislave a kúpeľných mestách Československa. /Jožko Pihík vlastnil aj svoju vlastnú kaviareň v Prahe/ V čase existencie Slovenského štátu a v období 2. svetovej vojny, boli umelci nútení obmedziť svoje hudobné pôsobenie na Bratislavu, kúpeľné strediská a mestá Slovenska. Kapelníci Béla Farkas, Jožko Pihík, Alexander Vizvári, ktorí v predošlom období muzicírovali v hudobných formáciách zložených z 20 aj viac hudobníkov, museli zredukovať hudobné obsadenie svojich súborov a prispôsobiť sa novým podmienkam angažmánov. Aj veľa iných kapiel hrajúcich toho času v Bratislave a na Slovensku zmenšilo svoje hudobné obsadenie. To prispelo k tomu, že mnoho hudobníkov a dlhodobých členov hudobných formácií stratilo svoje zamestnanie. Týchto hudobníkov nazývali výrazom anglického pôvodu, pomaďarčeným a udomácneným v kruhu bratislavských kaviarenských hudobníkov, „Facér“ /nečakaný problém/ - čo v hudobnom slangu znamenalo „dočasne nezamestnaný“. Sociálne zázemie a istoty hudobníkov boli v tom čase dosť chabé a tak bolo zaužívaným zvykom finančne podporiť nezamestnaného hudobníka - kolegu určitým dielom denného zárobku súboru. Tento diel bol vyčlenený z kapelových peňazí, získaných na prepitnom - tzv.“trinkgeld-e“. V niektorých hudobných formáciách, ktoré viedli „primáši“ bol zaužívaný aj nepísaný zákon hudobníkov, ktorý pretrvával až do povojnového obdobia, podľa ktorého sa vedľajší zárobok delil medzi členov súboru prihliadajúc aj na funkčné postavenie jednotlivých členov súboru. Primášovi prislúchalo napr. o pol dielu zárobku viac, jedna pätina, alebo šestina podielu na tringeld-e bola vyčlenená naviac „karmešterovi“, alebo hudobníkovi, ktorý zaúčal a viedol hudobné skúšky s kapelou a hudobníkmi. Tento diel zárobku sa nazýval „separe“. Dnes by sme to mohli nazvať „aranžovné“. Koncom 30. rokov mali Bratislavčania možnosť si vybrať z mnohých bratislavských kaviarní, vinární, nočných podnikov a barov, ako napr. v kaviarni Štefánka, kde hral primáš Béla Farkas so svojou kapelou veľmi pestrý hudobný program, od obľúbených operetných melódií, overtúr, koncertných valčíkov, ľudových pesničiek, až po dobové tanečné melódie. V kaviarni Park hrával Július Móži so svojou kapelou.V kaviarni Tatra hrala ľudová hudba Ľudovíta Csirkeho. Kapela Bélu Piťa nahrávala v tom čase s Alojzom Paučom. V rozhlasovom vysielaní bolo často počuť aj kapelu Ľudovíta Bitta. Medzi najpopulárnejšie kapely patrila kapela Jožka Pihíka, ktorý hrával v kaviarni Reduta aj Astoria. Mal aj svoje vlastné skladby - šlágre ako napr. Vieročka. Túto skladbu naspieval Janko Blaho, hudbu aj text napísal Jožko Pihík. K popularite Jožka Pihíka sa viaže aj príhoda, ktorá sa udiala pri vyhlásení vzniku nového Slovenského štátu v marci 1939. Pri príležitosti vzniku Slovenského štátu bola oslavná manifestácia Bratislavčanov, ktorej sa zúčastnili aj bratislavskí vysokoškoláci. Jožko Pihík bol spoluorganizátor osláv vyhlásenia Slovenského štátu, ktoré vrcholili prejavom prezidenta JozefaTisa z balkóna kaviarne Lerchner /neskôr reštaurácia Hron/ na dnešnom Hodžovom námestí v Bratislave. Keďže Jožko Pihík bol obľubený medzi študentami a vysokoškolákmi, ktorí často navštevovali kaviareň Astoria kde hrával so svojou kapelou, v čase „študentských suchôt“ mohli v kaviarni konzumovať a popíjať na účet známeho Bratislavského kapelníka, majúceho plné porozumenie pre študentský finančný stav. Študenti nezdieĺajúci názory „Hlinkovcov“ a prezidenta Jozefa Tisa, ukončili svoje skandovanie ováciami ako „Nech žije Jožko Pihík“, miesto „ Nech žije Jožko Tiso“, hľadiac na prekvapeného kapelníka stojaceho v blízkosti prezidenta. Speváčky Dita Gabajová, Zita Frešová, Mária Kišoňová - Hubová nahrávali v tom čase taktiež. /zdroj PRIMÁŠI V ROZHLASE Autor: Ivan Szabó/ Známe boli skladby F.K.Veseleho: Ja som optimista, / Dusík, Braxatoris /, Tatranský expres /Móži, Kaušitz/. Bratislavskí primáši a kapelníci hrajúci v 30. rokoch a v 1. polovici 40. rokov, hlavne v bratislavských podnikoch spoločne s orchestrom Bratislavského Rádiožurnálu mali prevážny podiel na tvorbe populárnej hudby v období 2.svetovej vojny na Slovensku.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

BLOG MIROSLAVA BEBLAVÉHO

Beblavý: Porušil Lajčák pri Evke zákon? Takmer s istotou

Dôležité je, či bol porušený verejný záujem.


Už ste čítali?